Na pohľad možno nevábny priestor bývalého kameňolomu v sebe ukrýva perlu najvzácnešiu, ktorej prítomnosť z neho robí kúsok domova. Pretože doma sme tam, kde nás čaká milujúca osoba.
Stúpal som teda hore cestou hlboko vrezanou do svahu a pred sebou tlačil sizyfovský balvan svojich trápení. Keď som tam prišiel, bol už večer, ale osvetlená socha Márie vynímala tento priestor spod nadvlády tmy. Zrnká ruženca sa začali kĺzať pomedzi prsty, sprevádzané slovami modlitby za všetkých, ktorí sú mi blízki, za moje trápenia, ktoré som chcel zložiť k Jej nohám i za tých tínedžerov, čo azda priveľmi hlasno riešili čosi stojac na ceste nad jaskynkou.
O hodinku som sa vracal a pred sebou mal panorámu Bratislavy, ktorej svetlá dávali Dunaju akýsi tajomný lesk. V duši som si niesol nadobudnutý pokoj a radosť, pretože balvan, ktorého nosenie ma ubíjalo, zostal pri Jej nohách.