Povedali sme, že všetko, čo je na tomto svete, má pečať Lásky. Logická otázka znie, prečo potom existuje utrpenie, zlo, smrť? Toto všetko sú prejavy nedostatku lásky. Každé morálne zlo má koreň v egoizme, ktorý je pravým opakom lásky. Je to dôsledok nepochopenia daru lásky. Ľudia ponorení do svojho egoizmu narážajú do seba, pretože každý prejav egoizmu je obmedzením toho druhého.
Liekom na egoizmus je Ježišovo učenie s jeho kľúčovým prikázaním „Miluj Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého." Vlastne, poradie týchto dvoch príkazov by mohlo byť opačné, pretože len ten, kto miluje tých, ktorí sú v jeho blízkosti, môže milovať Boha. Teda, láske k bohu sa učíme milovaním ľudí okolo seba, nech sú akíkoľvek.
Základným poznávacím znakom tých, ktorí sa riadia týmto pravidlom, teda kresťanov, by mala byť prax zhrnutá vo vete „Pozrite, ako sa milujú." Ak dnes zlyháva podávanie svedectva o Bohu, je to len a len pre to, že my, ktorí by sme ho mali podávať sme neautentickí vo svojom napĺňaní príkazu lásky. Na našich životoch nepoznať, že sa nás dotkla Láska.
Toto, jedine toto nám môžu ostatní vyčítať. Všetky ostatné námietky, väčšinou sa týkajúce pochybení v histórii sú viac-menej irelevantné, pretože sa už dajú len ťažko napraviť a navyše, „Prepáčte" už bolo vyslovené tým najpovolanejším človekom. Iste, kritika je potrebná, ale musí mať záujem na budovaní. Mám však skôr pocit, že tu ide o cielenú marginalizáciu ustanovizne, ktorá bola a priori, alebo v lepšom prípade na základe historických chýb označená za zlú. Vina je však vždy výlučne osobná, opak by viedol k uznaniu princípu kolektívnej viny. Preto tieto historické chyby ú vždy dielom konkrétnych ľudí a nie ovocím nejakej doktríny.
Nemôžeme chcieť, aby Cirkev kontrolovala všetkých svojich členov, či sa správajú podľa Božích zákonov. Majú predsa k dispozícii všetky prostriedky na to, aby tak robili a ak tak nerobia, je to len preto, že oni sami tieto prostriedky nevyužívajú. Cirkev je božsko-ľudská ustanovizeň a to ľudské v nej sa viackrát ukázalo ako veľmi krehké a náchylné k pádu. Je tu však neustále prítomný prvok obnovy, ktorý Cirkvi umožnil existovať 2 000 rokov a je v nej prítomný aj dnes.